Autor: Erik Kapsdorfer, December 23, 2011

Categories: 

Poliaci sú v rámci Európy špecifickým, tak trochu komplikovanejším národom, ktorého špecifikum a paradoxy nie je možné dobré pochopiť bez poznania jeho histórie, bez poznania kontextu, v ktorom sa poľský národ formoval. Esejistika a publicistika historika a novinára Adama Michnika nám môže byť zdrojom, ktorý nám k tomu môže pomôcť. V uplynulých dňoch vyšla vo vydavateľstve Kalligram zbierka jeho textov Plávať proti prúdu, ktoré boli publikované predovšetkým na stránkach poľského denníka Gazeta Wyborcza.

Adam Michnik (1946) je v stredoeurópskom priestore pojem. Bol človekom, ktorý sa v časoch komunizmu už od svojich osemnástich rokov aktívne zúčastňoval na aktivitách poľského disentu. V zahraničí nadväzoval kontakty s najdôležitejšími predstaviteľmi politickej emigrácie. Odtiaľ do Poľska pašoval zakázanú literatúru a časopisy, pre ktorú sa už v roku 1964 dostáva prvýkrát, tentokrát iba na poldruha mesiaca, do väzenia. To ešte nevedel, že v nasledujúcom štvrťstoročí strávi vo väzení ďalších šesť rokov. Bol spoluzakladateľom Výboru pre ochranu pracujúcich (KOR), neskôr sa angažoval v nezávislom odborovom hnutí Solidarita. Podieľal sa na vydávaní samizdatových periodík. Bol jedným z aktérov "Okrúhleho stola" v roku 1989, ktorý v Poľsku charakterizoval pokojný prechod od komunizmu k demokracii. Následne bol v prvých slobodných voľbách po páde režimu zvolený za poslanca poľského "Sejmu". Svoj mandát vykonával dva roky. V roku 1989 sa stal zároveň šéfredaktorom poľského denníka Gazeta Wyborcza, v ktorom túto funkciu zastáva dodnes. Ak chceme porozumieť Michnikovým textom a jeho pohľadu na súčasnú poľskú politiku, je dobré uvedomiť si toto pozadie, ktoré formovalo jeho myslenie.

Plávať proti prúdu je Michnikova už tretia zbierka textov vydaná na Slovensku vo vydavateľstve Kalligram. V zbierke Sokratov tieň vydanej v roku 1996 sa mal možnosť slovenský čitateľ zoznámiť s Michnikovou samizdatovou tvorbou a textami, ktoré komentovali udalosti prechodu k demokracii a následnej konsolidácie demokratického režimu v Poľsku. Zlosť a hanba, smútok a hrdosť (2006) prináša Michnikove politické úvahy z obdobia rokov 1995 - 2005. Najnovšia zbierka obsahuje Michnikove eseje a komentáre publikované najmä v rokoch 2005 - 2007. Poľsku v tej dobe vládne veľmi bizarná vládna koalícia troch, viac či menej, populistických strán - Právo a spravodlivosť (PiS), Sebaobrana a Liga poľských rodín - na čele s bratmi Kaczyńskými, ktorá hovorí o nastolení Štvrtej poľskej republiky. Tá mala nahradiť dovtedajší systém spoločnosťou postavenou na tradičných morálnych hodnotách.

"Adam Michnik sa v knihe zamýšľa nad Druhou poľskou republikou, maršalom Jozefom Piłsudským, Katyňskou tragédiou či nad vierou niektorých veľkých poľských osobností v komunizmus v 50. rokoch, z ktorého v ďalšom desaťročí náhle vytriezveli."

Adam Michnik, rovnako tak ako jeho denník Gazeta Wyborcza, je človek liberálneho zmýšľania. Ani on, ani jeho denník nie je príliš obľúbený v pravicových konzervatívnych kruhoch. "Priateľ eštebákov a oligarchov" je len jedna z charakteristík, ktorou ho pre jeho postoje častujú jeho neprajníci. V Michnikovej esejistike a publicistike však nájdeme množstvo autocharakteristík, ktoré na seba autor aplikuje. Azda najčastejšie sa stretávame s označením demokrat-skeptik.

V roku 1981 Adam Michnik definoval ideál "solidaritného" Poľska, s ktorého opisom sa môžeme stretnúť aj v tejto najnovšej zbierke v autorovych odpovediach na znepokojivé otázky svojho priateľa Václava Havla. Michnik si predstavoval a predstavuje ideál Poľska takto: "Samosprávne, tolerantné, mnohofarebné Poľsko, založené na kresťanských hodnotách, spoločensky spravodlivé, Poľsko priateľské k susedom, Poľsko schopné kompromisu a umiernenosti, realizmu a reálneho partnerstva, ale neschopného otroctva, neschopné duchovného poddanstva, neschopné duchovného ujarmenia." Právom ho teda znepokojuje vlastenecká a katolícka rétorika (a politika), ktorá sa snaží národ a náboženstvo absolutizovať a slobodu obmedziť iba pre seba, nie v prospech celého ľudstva.

Kniha je rozdelená do troch častí. Prvá, najnáročnejšia, pozostáva z Michnikových esejí, v ktorej skrz diela svojich kolegov-historikov (najmä historikov ideí tzv. varšavskej školy, ku ktorým patril napríklad Leszek Kołakowski či Bronisław Baczko) reflektuje významné udalosti poľských dejín v 20. storočí. Nerobí to samoúčelne, robí to preto, aby lepšie pochopil to, čo sa deje v súčasnom Poľsku, respektíve vystríhal dnešného Poliaka pred opakovaním chýb z minulosti, ktoré sa do poľskej spoločnosti vracajú ako bumerang. Opäť raz sa zamýšľa nad Druhou poľskou republikou, maršalom Jozefom Piłsudským, Katyňskou tragédiou, protižidovskými pogromami či nad vierou niektorých veľkých poľských osobností v komunizmus v 50. rokoch, z ktorého v ďalšom desaťročí náhle vytriezveli. Kapitolou samou o sebe sú autorove úvahy o revolúciách, najmä Veľkej francúzksej revolúcií, motív, ktorý sa v Michnikovej esejistike objavuje pravidelne. Ľahšie sa táto časť knihy bude čítať tým, ktorí majú aspoň všeobecnú vedomosť o histórií Poľska.

Rovnako zaujímavá je druhá časť knihy, v ktorej sa venuje niektorým myšlienkam súčasného pápeža Benedikta XVI. a snaží sa s nimi viesť kritický inteligentný dialóg. Polemizuje s Ratzingerovou interpretáciou osvietenstva, vedie s ním spor o zmysle Pilátovej otázky "Čo je pravda?" alebo o hodnotení Andreja Sacharova. Adam Michnik nie je človek, ktorý by sa hlásil k viere v Boha, aj keď je Poliakom, nehlási sa ku kresťanstvu, vie však, že kresťanstvo bolo významným konštitutívnym prvkom poľského národa, uvedomuje si veľkosť a vznešenosť kresťanských hodnôt. Napriek tomu, že je vo veciach náboženstva a viery skeptikom, cituje zo Svätého písma, až pričasto sa ako nenáboženský človek odvoláva na kresťanské autority. Jedným z dôvodov, prečo tak robí, je zaiste jeho vedomosť o poprednom mieste kresťanstva v živote Poliakov. Uvedomuje si však, že po roku 1989 bol obraz kresťanstva v Poľsku zdeformovaný, pokrivený politickou mocou alebo samotným poľským klérom, ktorý zbieral plody víťazstva nad komunizmom pripíšuc zásluhy za toto víťazstvo v prvom rade sebe. Po návrate z katakomb, po roku 1989, katolícka cirkev v Poľsku túži po návrate k moci a privilegovanému štatútu. Nebezpečným spôsobom sa začína stierať hranica medzi posvätným a profánnym. Mmimochodom, jedným z poľských paradoxov ostáva skutočnosť, že v tomto katolíckom národe sa nedokázala do dnešných dní vyformovať žiadna úspešná kresťansko-demokratická politická strana. Adam Michnik sa snaží toto tradičné, triumfalistické kresťanstvo nepriateľsky naladené voči hodnotám pluralizmu, v Poľsku zosobňované a šírené hlavne Radiom Maryja a Tadeuszom Rydzikom, konfrontovať s textami Svätého písma a myšlienkami inteligentného konzervativizmu, ktoré stelesňuje súčasný pápež Benedikt XVI. a poukázať tak na tento rozpor v poľskej zbožnosti. Obhajuje slobodu ako poslanie v prospech celého ľudstva, obhajuje hodnoty pluralizmu, vyzdvihuje evanjeliovú hodnotu odpustenia. Poukazuje na nebezpečenstvo riešenia krívd spôsobom "oko za oko, zub za zub", ku ktorému sa neraz uchyľujú prívrženci nového morálneho systému, pretože ak sa na zlé odpovedá zlým, tak výsledkom bude iba ďalšie zlo.

"Napriek tomu, že Michnik je liberál, je vhodné, ak si jeho texty prečítajú taktiež konzervatívci, ešte lepšie kresťanskí konzervatívci. Adam Michnik je totiž človek, ktorý sa snaží viesť kultivovaný dialóg."

Tretiu časť knihy tvoria rozsahovo kratšie úvahy Adama Michnika nad politickou situáciou v Poľsku a v krajinách, ktoré sú Poľsku, či už geograficky alebo historicky, blízke - na Ukrajine alebo v Rusku. Adam Michnik veľmi ostro kritizuje mnohé aspekty, ktoré charakterizovali vládu Jaroslawa Kaczyńského v období 2005 - 2007. Odmieta lustrovanie bývalých spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti (pretože považue za morálny škandál, aby základným zdrojom poznania človeka boli archívy špeciálnych služieb totalitného štátu, neraz falšované, vymyslené či prifarbené udania), snahu o ovládnutie dôležitých demokratických inštitúcií a de facto snahu o zbavenia ich nezávislosti, odmieta vládnu rétoriku namierenú proti tzv. "lžielitám" (elity, ktoré nesúhlasia s novou vládnou politikou), poukazuje na nebezpečenstvo "novej historickej politiky" (pretože štát sa nesmie stáť arbitrom stanovujúcim pravdu o minulosti) a "nového populizmu". Zastáva sa Lecha Walesu, ktorý bol obvinený zo spolupráce so Štátnou bezpečnosťou a vzápätí ho kritizuje za jeho neempatický postoj voči nemeckému spisovateľovi Günterovi Grassovi, keď sa prizná, že v mladosti vstúpil ako dobrovoľník do hitlerovskej armády. Adam Michnik nenadržiava slepo nikomu, jeho hodnotiace súdy obsahujú veľkú dávku empatie a solidarity s ľudským osudom.

Ak chceme porozumieť Poľsku, oplatí sa čítať Michnikove texty. Napriek tomu, že Michnik je liberál, je vhodné, ak si jeho texty prečítajú taktiež konzervatívci, ešte lepšie kresťanskí konzervatívci. Adam Michnik je totiž človek, ktorý sa snaží viesť kultivovaný dialóg, človek, ktorý sa pokúša hľadať v živote akýsi aristotelovský stred, umiernenosť. Nemusíme súhlasiť so všetkými jeho názormi, tie však v kontexte jeho historickej skúsenosti stoja za zamyslenie a môžu nám pomôcť na ceste k pokore.

Na záver jedna metodologická poznámka. Pokiaľ ste od Adama Michnika dosiaľ nič nečítali, je vhodnejšie (pre lepšie pochopenie Michnikových názorov a myslenia) začať s jeho skoršími esejami zozbieranými v knihe Sokratov tieň, ktoré patria medzi výkladnú skriňu Michnikovej esejistiky a publicistiky.

Erik Kapsdorfer

Foto: exclusivnews.ro, kalligram.sk

 
  pošli na vybrali.sme.sk