Obrázok používateľa Marián Sekerák
Autor: Marián Sekerák, June 07, 2012

Categories: 

Súčasťou verejného diskurzu u nás sa v poslednom období čoraz intenzívnejšie stáva problematika vysokoškolského vzdelávania. Riešiť jeho kritický stav sa podujíma laická i odborná verejnosť množstvom viac či menej konštruktívnych návrhov. Vlani do spoločenskej rozpravy prispel svojou polemickou publikáciou aj univerzitný pedagóg z Košíc Ján Dudáš.

Niežeby bolo článkov, poznámok a komentárov k (prinajmenšom) stagnujúcemu slovenskému vysokoškolskému systému málo. Skôr naopak. Ambiciózny minister príslušného rezortu netajaci sa svojím odhodlaním zásadne reformovať túto oblasť vzdelávania má odkiaľ čerpať inšpiráciu. Ponuka kritických prác na túto tému sa dokonca minulý rok rozšírila o monotematickú monografiu z pera docenta Jána Dudáša, vedca a učiteľa pôsobiaceho na Technickej univerzite v Košiciach. Jeho veľkolepo poňatý projekt však, napriek niekoľkým prínosným momentom, nemožno hodnotiť ako úspešný.

Vedecky o vede

Kniha nesúca názov Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku: Z vývoja európskych vysokých škôl, vedy a inteligencie je rozsiahla nielen čo do počtu strán, ale aj miery analyzovanej problematiky. Autor rozčlenil text do piatich nosných celkov s predslovom, úvodom a záverom (spolu 7 kapitol). Napriek tomu, že kniha bola recenzovaná a v čitateľovi má navodzovať dojem vedeckej monografie, ide skôr o subjektívne ladený prierez historickými etapami univerzitného vzdelávania u nás a vo svete, spojený s popisom hlavných nedostatkov a „chorôb“ slovenského vysokoškolského systému. Auru „vedeckosti“ mu majú dodať i početné citácie (občas ponechané v cudzojazyčnom origináli bez prekladu) a odvolávky na rozličné odborné, popularizačné i novinové články, knihy, ba dokonca aj televízne reportáže. V tejto súvislosti treba poznamenať, že štandardný typ zoznamu použitej literatúry, ktorý by sa približoval zaužívaným normám v knihe nenájdeme. Dokonca sú v nej zastúpené početné citáty z osobných rozhovorov autora, pričom zdrojové osoby sú označované iniciálami. Povšimnutiahodným detailom – najmä ak zoberieme do úvahy zjavnú ašpiráciu autora prezentovať publikáciu ako vedeckú monografiu – je absencia vydavateľa a miesta vydania. Čitateľ sa len z informácie na dvoch miestach (vnútorný list na začiatku a zadná strana obalu) dozvie internetovú adresu stránky, po navštívení ktorej zistí, že vydavateľom je Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov. Uvedené skutočnosti však nepredstavujú zásadnejší problém v recepcii diela. Ako omnoho závažnejšie treba zhodnotiť odborné nepresnosti, miestami mystifikačný štýl sprostredkúvania informácií a vysokú mieru subjektívnosti spojenú s intoleranciou a konšpiračnými fabuláciami.

V univerzitnom zákulisí

Skôr však, než poukážem na kritické pasáže, bude vhodné vyzdvihnúť tie prvky knihy, ktoré sa javia byť najprínosnejšími. V prvom rade ide o výstižný popis deformácií, akými za obdobie niekoľkých desaťročí (nielen od r. 1989) prechádzalo a prechádza tunajšie vysokoškolské vzdelávanie. Autor správe a odvážne pomenúva celé spektrum zásadných problémov, akými sú: dlhodobé prijímanie nekvalitnej legislatívy, „vyrábanie“ docentov a profesorov podľa potrieb samotných vysokých škôl, ich kolísavá odborná i morálna úroveň, menovania profesorov mimo odborov ich dlhoročnej pôsobnosti, masifikácia univerzitného vzdelávania spojená so znehodnocovaním vysokoškolských titulov, plagiátorstvo študentov i pedagógov, slabé prepojenie teoretickej prípravy študentov s praxou, rastúca dominancia súkromných ratingových agentúr v hodnotení výkonov vysokých škôl a pod. Tieto všeobecne známe skutočnosti dopĺňa Ján Dudáš identifikovaním niektorých špecifických čŕt, vďaka ktorým má slabšie informovaný či nezainteresovaný čitateľ možnosť nahliadnuť „do zákulisia“ univerzitnej a „vedecko-výskumnej“ sféry. Celkom bežnou praxou je napríklad vytváranie odborných/vedeckých časopisov temer na každej fakulte zvlášť, pričom ich úroveň a význam neraz nepresahujú hranice regiónu, v ktorom vychádzajú. Aj v dôsledku toho sa budujú akési citačné kartely (pozri napr. s. 101) akademických pracovníkov, keďže počet (!) ohlasov a citácií je dôležitý, okrem iného, aj pre ich vlastný kariérny rast. Docent Dudáš poukazuje aj na stále pretrvávanie personálnych štruktúr z čias totality vo vedeniach viacerých fakúlt a univerzít, čím sa celý systém „betónuje“, zabezpečuje si svoju nepriepustnosť a bráni sa objektívne potrebnej zmene a prirodzenej regenerácii. Značne kontroverzne môže vyznievať autorov názor o nepotrebnosti fakúlt zdravotníctva a ošetrovateľstva, ktoré podľa neho „nevznikli z prirodzenej potreby, sú teda nadbytočné, len fakulty pre fakulty a sú liahňami nielen neoprofesorov, ale aj a pseudoprofesorov“ (s. 231). Taktiež vznik katolíckych univerzít predstavuje podľa neho „návrat do obdobia stredoveku“ (tamže). Kontroverzných pasáží je však v texte mnoho a relevantnosť autorovej argumentácie musí posúdiť každý čitateľ sám.

Napriek odbornej profilácii autora, ktorou je elektrotechnika, sledujeme v knihe pokus o hĺbkový prehľad historického vývoja vzdelávania na globálnej i miestnej úrovni. Bohatosť faktografie a odvolávok na rozličných historikov kontrastuje so svojskou interpretáciou dejín. Osobitný prístup zaujíma Ján Dudáš napríklad k histórii ako disciplíne, s ktorou sa podľa neho spája „pochybnosť o vedeckosti“ (s. 64), v dôsledku čoho „súdny človek nemôže prijímať výsledky bádania historikov s takou dôverou, ako poznatky prírodných a technických vied“ (tamže). Povrchným ľudovým interpretáciám podľahol autor aj v prípade inej spoločenskej vedy – politológie. Tá podľa neho iba ospravedlňuje vládnutie finančného kapitálu (porov. s. 109). Sebavedomo datuje vznik tejto vedy, ktorý spája s publikovanou prednáškou Maxa Webera Politika ako povolanie z r. 1919. Tento poznatok kontrastuje s konštatáciami samotných politológov, ktorí svoju disciplínu považujú za mladú vedu so starou tradíciou, pričom presný rok jej konštituovania nie je možné exaktne určiť (tak ako je to napr. aj v prípade fyziky, matematiky či chémie).

Intolerancia ako riešenie?

Vo svojej kriticky ladenej publikácii Ján Dudáš predostrel mnohé závažné nedostatky vzdelávacieho systému a inteligenčnej úrovne u nás. Nemožno mu uprieť odvahu pri ich pomenúvaní, ako ani vysokú mieru ilustratívnosti podloženú (do istej miery) anonymnými vyjadreniami a príkladmi z praxe. Žiaľ, uvedené charakteristiky diela, ako aj absencia väčšieho počtu konštruktívnych návrhov riešení zatieňujú jeho potenciálny prínos. Intolerancia a útočenie na tých, ktorým nerozumieme alebo ktorí sú nám nesympatickí neprinesie žiadaný pokrok ani na úrovni vedy a už vôbec nie v oblasti medziľudských vzťahov. Naopak, bude viesť k čoraz väčšej polarizácii spoločnosti, nenávisti a s nimi spojenej intelektovej degenerácii.

Marián Sekerák
Foto: Flickr.com

Dudáš, Ján: Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku: Z vývoja európskych vysokých škôl, vedy a inteligencie. [s. l.]: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2011. ISBN 978-80-8061-456-0.

 
  pošli na vybrali.sme.sk