Slovenské mediálne vody sa minulý mesiac mierne rozvlnili, keď do nich spadla nová Pravda.

Starý denník vsadil na zmenu imidžu a vybral sa v ústrety mladšiemu, modernejšiemu, zaneprázdnenejšiemu čitateľovi v šate tzv. tabloidu. Tabloid, tabloidový formát sú pomenovania, ktoré v dejinách žurnalistiky prischli novinám s malými rozmermi. Stručne ich možno charakterizovať ako „vhodné do autobusu“. A keďže pohodlný formát so sebou akosi automaticky niesol aj pohodlný obsah, stal sa výraz tabloid synonymom bulváru.

Zmena formátu jedného z najstarších slovenských periodík preto mnohých viedla k povzdychom nad bulvarizáciou súčasnej tlače. „Už aj Pravda...,“ ozývalo sa. Čo to však vlastne znamená bulvár a bulvarizácia? Táto otázka je zásadná, a keď ju neodbavíme len zvyčajným bolestínskym konštatovaním, že bulvár je všetko, čo láka pikantným obsahom zameraným na city, pudy a chúťky, môžeme dospieť k zaujímavým zisteniam...

V prvom rade treba jasne deklarovať, že bulvárnosť nespočíva vo forme, ale v obsahu. Aj Pravda v malom formáte môže byť seriózny denník – a naopak, aj SME, Hospodárske noviny alebo ktorýkoľvek iný denník vo veľkom formáte, môžu byť bulvárne. A často aj naozaj sú. Prečo? Lebo nepíšu o tom, čo sa naozaj stalo, nepredstavujú ľudí takých, akí naozaj sú, nedotýkajú sa podstaty problémov, ale píšu iba o niečom z toho, čo sa naozaj stalo, iba o niekom z ľudí dôležitých pre našu spoločnosť, prípadne sa zaoberajú takými aspektmi udalostí, ktoré vôbec nie sú podstatné.

Bulvár teda znamená nepísať o tom, čo naozaj je, a nepomáhať pochopiť, čím to je a prečo. Aj to, čo je pikantné a čo hrá na ľudské pudy, môže byť užitočné zverejniť. Kritériom je vždy pravda: ak to vedie k jej pochopeniu, informácia je namieste a je seriózna; ak ju to zastiera, informácia škodí a je bulvárna. Skúsme príklad.

Keď mal v druhej polovici 90. rokov vtedajší premiér Vladimír Mečiar po boku zosnulú Blaženu Martinkovú, ľudia sa zaujímali, čo je to za osobu. Premiérova hovorkyňa sa na jednej tlačovke preriekla, že je to jeho „poradkyňa pre všetko a zadarmo“. Zverejniť také vyjadrenie o predsedovi vlády nebol bulvár, ale dôležitá informácia pre voličov. A rovnako nebolo bulvárom pokračovanie príbehu, keď pani Martinková pre premiéra pracovať prestala a Mečiarov nový hovorca Jozef Krošlák na otázku novinára z Rádia Twist, prečo už pani Martinková pre premiéra nepracuje, odpovedal: „A vy ste prečo nechali svoju frajerku?“ Aj toto má národ o svojom predsedovi vlády vedieť. To nie je bulvár, napriek tomu, že ide o veci so sexuálnym podtextom.

Z toho istého obdobia pochádza príbeh zapísaný v dejinách formovania slovenskej demokracie pod hlavičkou „starý chujo“. Stalo sa to, keď parlamentu predsedal súčasný prezident Ivan Gašparovič a prezidentom bol Michal Kováč. Ten to mal vtedy vo vzťahu s vládnucim HZDS ustlané na tŕňoch. Keď raz prišiel do národnej rady, predseda Gašparovič povedal podpredsedajúcemu: „Vezmi to na chvíľu za mňa, idem pozdraviť toho starého chuja.“ Zabudol si však, na svoju škodu, pritom vypnúť mikrofón, poslanec jednej z opozičných strán neváhal, schytil najvhodnejšieho novinára, vzal ho do kancelárie zapisovateľky, kde sa všetko, čo v parlamente zaznie, nahrávalo na pásku, pásku zobrali, výrok zverejnili a Ivan Gašparovič získal biľag na celý život. Mohol si za to sám, ale nebolo to voči nemu úplne spravodlivé. Nehovoriac už o zapisovateľke, ktorú okamžite prepustili.

Ivan Gašparovič mal smolu. Bulvár nedbá na podstatu diania, na to, že v parlamente sa v kuloároch používajú aj podstatne menej vyberané výrazy ako starý chujo. Keď si novinár vyberie iba určitý výrok určitého politika, aby poslúžil určitému cieľu, robí bulvár. Parlamentní spravodajcovia by vedeli rozprávať, kto všetko z poslancov pije a koľko. Keď však nahrajú iba bľabot vybraného politika, aby mu uškodili, robia bulvár. A keď sa vhodná príležitosť nenaskytne sama, vyrobia si ju. Tak, že bezočivo obídu podstatu a zaujímajú sa iba o nesúvisiace detaily.

Môžeme teda zhrnúť, že bulvár predstavuje ako výnimočné to, čo robia mnohí, a ako dôležité to, čo je okrajové. V tom je jeho podstata. Preto môžu hoci aj všetky noviny spokojne vychádzať v malom formáte – ide iba o to, na čo kladú dôraz. Spokojne môžu písať o pikantných témach – ide iba o to, či tým nastavujú skutočnosti rovné, alebo pokrivené zrkadlo.

Ak sa teda chceme v našich médiách pozerať do rovného zrkadla, potrebujeme to, čo je kľúčom akéhokoľvek správneho rozhodovania: rozlišovanie. Umenie rozlišovať podstatné a zavádzajúce je úlohou novinárov, čitateľov a zvlášť tých čitateľov, ktorí chápu, kde je chyba, a majú schopnosť priložiť ruku k dielu.

Terézia Rončáková
Odvysielané 2. decembra 2008 na Rádiu Lumen v rubrike Spoločenský komentár.
Foto: internet

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na