Postoy

Hrad nášho srdca je ohrozovaný zlými myšlienkami, z ktorých sa môže zrodiť hriech a naše srdce sa môže stať prameňom hriešnych vášní. Päť stupňov prenikania zlej myšlienky do nášho srdca (o ktorých sme hovorili v minulom článku) nám dávajú pocit mravnej istoty. Hriechu sa človek nedopúšťa hneď, keď ho zlá myšlienka napadne, ale až vo štvrtom stupni, keď s ňou súhlasí.

Vieme, že hrešiť môžeme nielen skutkami a slovami, ale tiež myšlienkami. Kým však dôjde k tomu, že sa zlá myšlienka stane hriechom, musí prejsť určitými „stupňami“. Poznať, kedy začíname hrešiť v myšlienkach je veľmi dôležité; mnohí majú totiž pocit viny tam, kde by ho nemuseli mať. Pocit viny na nesprávnom mieste však nahráva Zlému, ktorý to vie šikovne využiť.

Človek, ktorý je v stave duchovnej neútechy mobilizuje všetky sily, aby sa tohto stavu čím skôr zbavil. Dopúšťa sa však pritom chyby: „príčinu“ stavu hľadá inde, než by hľadať mal.

Aby sme vedeli, ako sa v stave duchovnej neútechy správne zachovať, je dôležité najskôr poznať jej príčiny. Nie sú nimi iba „zlí anjeli“, ale tiež i rôzne prirodzené príčiny, ktoré dokáže Zlý šikovne využiť.

Duchovnej neúteche venuje svätý Ignác vo svojich Pravidlách o rozlišovaní duchov oveľa viac miesta než úteche. Prečo? Prefíkanosť zlého ducha nám v tomto stave totiž môže spôsobiť viac škody kvôli nášmu vnútornému zmätku, ktorému sme vtedy vystavení. Ale zároveň, aby sme aj z tohto – hoci ťažkého – stavu dokázali čím najviac vyťažiť pre rast nášho ducha.

Uvažovanie o duchovnej úteche a tiež neúteche patrí do témy rozlišovania duchov. Svätý Ignác z Loyoly ho uvádza vo svojich Pravidlách a venuje mu pomerne veľký priestor; o úteche a neúteche sa dočítame v treťom až jedenástom pravidle.

Diabol vo svojom úsilí získať človeka na svoju stranu a ovládnuť hrad jeho srdca používa rôznu taktiku. Dnes si uvedieme tri prirovnania, ktorými nám sv. Ignác z Loyoly jeho útoky na nás približuje.

V istom exercičnom dome je obraz šachovej partie. Muž v čiernom s čiernymi figúrkami majúcimi podobu odporných potvoriek, hrá proti mladému mužovi hrajúcemu s bielymi figúrkami majúcimi podobu anjelikov.

Pred-moderný človek nemal problém veriť v diabla; nerobilo mu problém predstaviť si ho dokonca ani v podobe rohatého muža, s vidlami či iným bodavým nástrojom v rukách a pod. Dnes už sotvakto takej predstave diabla uverí; čo je nakoniec správne. Čo je však nesprávne je to, že spomenutá predstava diabla, na spôsob akejsi rozprávkovej bytosti, v konečnom dôsledku modernému (vedeckému) človeku robí problém veriť v pôsobenie zlého ducha vôbec. To ale nie je v súlade s našou vierou a s výpoveďami Písma, ktoré vplyv Zlého jasne dokazujú.

Po náuke o čnostiach (aretologii) bude vo viacerých nasledujúcich článkoch nasledovať náuka o zle, či Zlom (demonologia). Začneme Zlom s veľkým „Z“, pretože na začiatku každého zla, ktorého koreňom je hriech, je nejakým spôsobom prítomný zlý duch – duchovná bytosť, ktorá má rozličné mená: diabol, Satan, pokušiteľ atď. Dnes sa budeme venovať otázke: Čo o ňom hovorí Písmo?