Čo spája všetkých verných Kristových nasledovníkov je kríž – lepšie povedané láska ku krížu. To je ich neklamné rozpoznávacie znamenie.

V dejinách kresťanskej asketiky sa prejavili viaceré druhy poslušnosti. Zamyslime sa nad nimi.

POSLUŠNOSŤ „STARCOVI“

Bola to napríklad poslušnosť určitej osobe, ktorá sa uplatňovala najmä medzi egyptskými mníchmi v prvých storočiach kresťanstva. Čo to znamená? Žiak, novic, si zvolil medzi mníchmi „starca“ – skúseného duchovného vodcu – a toho počúval na slovo. Žiak bol presvedčený, že bol to Boh, kto mu dal tohto starca za duchovného „otca“. Takáto úplná podriadenosť sa prirodzene mohla uplatňovať iba tam, kde neboli pochybnosti o tom, že ide o „starca“ nielen skúseného, ale tiež o naplneného Duchom Svätým.

Uvedieme si príklady toho, ako o poslušnosti zmýšľali niektorí svätci. Najskôr uvediem príklad z prostredia Spoločnosti Ježišovej (jezuitov) a potom z františkánskeho prostredia. V histórii zájdem až k počiatkom týchto dvoch rádov.

Ako ide dohromady poslušnosť a sloboda človeka? Môže sa rozumom a slobodou obdarovaný jedinec podriaďovať niekomu druhému; nie je to proti jeho ľudskej dôstojnosti? Odpoveď na otázku poslušnosti je potrebné hľadať jednak v štruktúre človeka, ale tiež v realite skutočnosti, ktorá vznikla hriechom.

Svätého Augustína nazvali „učiteľom pokory“. Sám zo skúsenosti poznal ľudskú slabosť. Preto taktiež celý život bojoval proti pelagiánom, ktorí umenšovali význam milosti a Božej pomoci. Svätý Augustín sa rád vracal k textu sv. Matúša (11, 29): „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ K tomu dodáva: „Celý Kristov život na zemi, ktorý vzal na seba, bol pre ľudí mravnou školou, v ktorej k nasledovaniu vyložil predovšetkým svoju pokoru.“

Moderný človek nerád hovorí, či počúva o bázni Božej, o strachu zo smrti, o súde, o pekle. Pripomína mu to stredovek. Zdá sa mu vhodnejšie a primeranejšie stupňu náboženského vývoja človeka evanjeliové učenie o láske, ktorá vyháňa strach zo súdu (porov. 1Jn 4, 18).

Náboženstvo je pomer človeka k Bohu, nášmu cieľu, ideálu dokonalosti. Preto všetky čnosti a všetky dobré skutky sú prejavom zbožnosti. Napriek tomu existuje i samostatná čnosť zbožnosti (nábožnosti), o ktorej je potrebné hovoriť.

Do sŕdc všetkých nás je hlboko vštepený zmysel pre spravodlivosť. Naše srdce chce, aby bola potrestaná každá neprávosť, ale tiež, aby bolo odmenené každé dobro. Akú však máme skúsenosť so spravodlivosťou?

Milosrdenstvo je slovo nielen zložené, ale tiež preložené; je to napodobenina latinského výrazu (misericordia). Milosrdný je ten, kto má „milé srdce“. Toto je však pojem veľmi široký, preto ho autori zúžili do tejto definície: „Milosrdenstvo je súcit s cudzou biedou, smútok nad ňou.“

Kto by netúžil mať skutočného priateľa? Takého človeka, ktorému by sa mohol so všetkým zdôveriť bez obáv, že to zneužije. Takého človeka, ktorý by ho prijal aj s jeho chybami. Človeka, ktorému by mohol povedať aj to, čo sa mu na ňom nepáči, bez toho že by sa preto na neho nahneval.