Obrázok používateľa Matúš Demko
Autor: Matúš Demko, November 15, 2005

Categories: 

November. Bratislavský to mesiac fotografie. Tento rok už po pätnásty krát bolo naše hlavné mesto hostiteľom fotografov a „divákov“ fotografie.

Jeden z „divákov“ fotografie, ktorý vstupuje do Mesiaca fotografie po prvýkrát vo svojom živote, prichádza do Domu umenia na Námestí SNP. Veľká biela sála má na stenách povešané fotky „úplnej záhady“, „najslávnejšieho vojnového fotografa na svete“ – Jamesa Nachtweya. V tejto veľkej bielej sále je v skutočnosti Inferno druhej polovice 20.storočia: plačúce Balkánky, zničený katolícky kostol v balkánskej Krajine, Afganistan, Čečensko, zábery padajúcich Dvojičiek.

Od Nachtweya návštevník prichádza k Tiborovi Huszárovi, ktorého SME dávnejšie počastovalo titulkom, že fotil Mečiara do predvolebnej kampane za 6-cifernú sumu. Huszár zaujal „veľkým jablkom“ – sám fotograf nás prevádza New Yorkom: Bronx, Harlem, East Village, Staten Island, Diamond District, 5th Avenue. Je to Amerika, Amerika. Vidno ju.

Po Huszárovi sa bez akýchkoľvek prekážok dostaneme k litovskému fotografistovi, pôvodne frézarovi, Alexandrovi Macijauskasovi. Snímky zachytávajú dedinské trhy, pláže, veterinárne kliniky a pohreby v sovietskej Litve. Neprehliadnuteľným motívom je jeho rodisko Kaunas. Milým prekvapením je fotografia slovenských robotníkov z roku 1970.

Aby výstave šiestich fotografov nechýbala farba, Mesiac fotografie umiestnil do Domu umenia Antarktídu. Manželia Pat & Rosemarie Keough fotoobjektívom vyjadrili, že Antarktída je nádherný, no i drsný a krutý kontinent. Farebne fotil aj Jiří Křenek, český fotograf, držiteľ niekoľkých ocenení (napr. viackrát získal Czech Press Photo v rozličných kategóriách). Stal sa známym aj vďaka fotkám z pretekov formuly 1. Do Bratislavy priniesol Mobilné telefóny, Hypermarkety a Mestečká, krátky náhľad na tú našu postmodernú dobu.


Laický obdivovateľ fotografií onedlho zistil, že Grék Takis Zerdevas rád používa konštrukcie. Find me, please; Promenáda; Mucholapky. Zaujímavá bola konštrukcia Moja denná morálna podpora – na fotografii zopnuté ruky ako v modlitbe, nad fotografiou svetelná inštalácia s anglickými textami: Si najlepší. Si sexi. Si iný.

Komu stačila viac ako hodina, ktorú strávil prechádzaním sa pri fotkách šiestich autorov, ten sa mohol na druhý deň vybrať napr. na Maxa Kandholu. Ilustrácia života ukrytá v galérii na Panskej ulici v priestoroch predajne krištáľu. Kandholov fotografický dokument, to sú fotografie posledných štyroch hodín smrti vlastného otca Sarwana Singha Kandholu. Jeho syn Max Kandhola hovorí: „Keď sa hlboko zadívam do fotografií, smrť je nablízku, ...“

V komornom prostredí galérie Michalského dvoru je uložená prekrásna zbierka fotografií slovenského fotografa Andreja Bána Iné Slovensko. Iné Slovensko od roku 1990 – posledné zvyšky železnej opony na hraniciach s Rakúskom, stretnutie bývalých partizánov, rómska púť v Gaboltove, náboženské putovanie do Levoče, výstavba diaľnice pri Považskej Bystrici, Milan Mečiar (Vladimírov brat), michalovskí robotníci, vatre zvrchovanosti pri Brezne, tradičné zabíjačky, návštevníci folklórneho festivalu vo Východnej, ktorí sa zaujímajú o „čosi“ iné ako festival, hrajúci sa ochrancovia prírody, penzión Andy (vo Warholových Medzilaborciach) ... . Bánovo Iné Slovensko je to Slovensko, ktoré nesmelý obdivovateľ fotografií pozná, ktoré je mu blízke, ktoré cíti a ktoré vlastne vôbec nie je iné. Tak sa to tomu obdivovateľovi zdá. A zdá sa mu asi dobre, že najumeleckejšie sa cítil nie v Dome umenia, ale práve na Michalskom dvore, do ktorého sa dostal rovnomennou ulicou. Potom zišiel dolu vŕzgajúcimi schodmi do pivnice, kde bol sám a vdychoval umenie. Aby sa ho nasýtil, Bána si pozrel aj druhýkrát a dokonca si aspoň prelistoval jeho knižku Iné Slovensko, ktorá – to sa mu tiež asi dobre videlo – bola veľmi krásna, no i veľmi drahá, bo toľko peňazí stála, čo ani v peňaženke nemal.

Ako poslednú z výstav sa náš divák rozhodol navštíviť 001 Slovensko 005. Západná terasa Bratislavského hradu sa stala útočišťom pre fotografie Martina Kollára, Jozefa Ondzika, Lucie Nimcovej a Tomki Němeca. Obrazová správa o Slovensku bola niekedy jednoduchšia, niekedy hlbšia, no a niekedy mala spoločné témy, ktoré sme už mohli vidieť - rómska púť v Gaboltove, zabíjačky, motívy slovenského vidieka, fašiangové slávnosti, opustené postavy na zastávkach a pod. Novými obrazmi boli zábery do Žákoviec, Zvolena, Čadce či Užhorodu. Pozorný milovník fotografie spoznal pre neho dosiaľ neznáme obce ako Kvetoslavovo, Hrušov alebo Volová. Na fotkách nechýbal, samozrejme, slovenský folklór. Junáci na mestskom sídlisku, súťaž v kosení v Terchovej, hromadné fotografovanie sa pri terchovskom Jánošíkovi, bursa,... .

Návštevník prišiel a videl. A keď už bol preč, na svet sa pozeral svojimi očami, ktoré to všetko navôkol "fotografovali". Robil si zábery ľudí, mesta, prírody. Vznikali úžasné fotky, ktoré sa zaznamenali na film jeho vlastnej pamäte. A tak si návštevník pomyslel, že keby vedel dobre fotiť naozajstným fotoaparátom, tak by mohol mať aj vlastnú výstavu.

Návštevníci už nechcú byť len konzumentmi. Oni sami chcú tvoriť. To je pozitívne zistenie pre organizátorov Mesiaca fotografie.

Matúš Demko

odkazy na autorské stránky vystavovateľov na Mesiaci fotografie:
www.fotofo.sk
www.martinkollar.com
www.luco.sk
www.tomkin.cz
http://www.photodocument.sk/Jozef_Ondzik/Ondzik.htm
www.jamesnachtwey.com

 
  pošli na vybrali.sme.sk